Červen 2009

Spomienky

23. června 2009 v 8:07 | Dominika
Nechápem prečo je také ťažké zabudnúť. Prečo nemôžem dať niektorým spomienkam a myšlienkam, ktoré mi teraz pravé idú cez hlavu delete?. Prečo? Vždy ich vidím ako na plátne, vždy ich dokážem prečítať, pretože sú tam napísané veľkým tučným písmom. Prečo nemôžem alebo nedokážem vypnúť ten pás spomienok, ktorý sa mi premieta pred očami. Veď by stačilo stlačiť gombík a bolo by to. No dnes to nedokážem, ako som to nedokázal už viac krát predtým. A preto píšem, dúfam že tie spomienky napíšem na papier a budem ich môcť potom kedykoľvek skrčiť a zahodiť.

Viete prečo podľa mňa vynašli fotoaparát a fotky? Pretože v živote ľudia zažijú toho veľa a niekedy nieje možné si to zapamätať. A spomienky sú jediná vec ktorú si nesieme vždy zo sebou a nikdy sa nezaplní, nikdy netreba vymeniť film, nikdy vám nevypíše "prázdna pamäť". Preto ľudstvo vymyslelo fotky. Preto sa všetci všade fotia. Aby mali na čo spomínať, čo ukazovať druhým a niektorý aby mali do čoho hádzať šípky. Aj taký sú medzi nami. Ale nie. Fotky sú podľa mňa na svete preto lebo spomienky len ťažko opíšete slovami, len ťažko vyjadríte aké to bolo pre Vás dôležité, krásne a niekedy aj smiešne. Však, kto z nás sa už nefotí v smiešnych situáciách. Viem že z fotky nemôžme precítiť pocity človeka. No ale aspoň nám pomôže si na to spomenúť. A spomenúť si je niekedy to najdôležitejšie. Preto nezahadzujte staré fotky, práve naopak, fote nové aby ste mali na čo spomínať.

Stále dokola stláčate play. Dokola si prezeráte scény kde hlavnou postavou ste vy, kde vy hráte hlavnú úlohu. Celý deň sedíte a nanič neprichádzate. Rozmýšľate nad tým ale riešenie neprichádza. A to preto lebo riešenie samo nepríde. A čo s tým? Nič. Nechať na to čas. Nechať aby to prešlo. Zažil som to mnoho ráz a vždy pomohlo len jedno jediné. Čas. Čas zahojí všetky rany. Áno je to pravda ale ten kto to povedal zabudol na to že po ranách bývajú jazvy. Preto ja hovorím "áno zahojí ale jazvy zostanú". A práve tie, tie jazvy teraz cítim na svojom tele, vo svojej duší. A uvidím a zacítim ich vždy keď si spomeniem na situáciu keď som sa "popálil" keď som dostal úder od súpera menom život. Na tieto veci, na tieto jazvy chcem teraz zabudnúť a vymazať ich zo seba. Ale ako pozerám nedarí sa mi. Na miesto toho sa na mňa valia ďalšie a ďalšie spomienky....
Každé miesto má svoju atmosféru, silu a enegriu ktorú zo seba vyžaruje akoby nám chcelo niečo povedať, o niečom rozprávať. Do mysle sa vkrádjú spomineky, živé obrazy, konkrétny ľudia, myšlienky ... ktoré si tietio miesta pamätajú. Tu bolo toto, tu sme sa stretávali a rozprávali sa o tých či oných témach. Tu sa zasa stalo to, či ono ... Spomienky ... Na spomienkach je krásne to, že vám ich nikto nemôže vziať.


..tieto slová niesú moje...ale uplne ma vystihujú... :(